Nepovažujem sa za dievča z mesta, ale úplne z dediny nie som, keďže od strednej
školy som strávila väčšinu času vo veľkomestách na štúdiách. Detstvo som prežila na
dedine v byte aj v dome. Zo zvierat sme mali len psa a mačky, takže bližší kontakt
s hospodárskymi zvieratami som nikdy nemala.
Jedného dňa Tomáš šiel do Bratislavy odviezť zemiaky. Ja som bola s deťmi v bazéne.
Počula som zvláštne zvuky, ale nevenovala som im veľkú pozornosť. „Asi to len býky
narážajú do ohrady,” pomyslela som si.
Vyšla som z bazéna, otočila sa a nestačila sa čudovať. Býky a kravy sa rozbehli k
ohnisku vedľa domu.
Volám Tomášovi: „Býky ušli, tie väčšie, nie teľatá.”
Tomáš na to: ,„ Koľko ich ušlo? Musíš ich postrážiť, aby niečo nezožrali a nezdochli.
Choď si zobrať lopatu. Nesmú žrať šrot!“
Dobre teda, mala som v pláne ísť piecť koláč a zohriať obed, ale toto je snáď prvoradé.
Deti, keď zbadali býky, spustili plač., Tobi veľmi nie, len sa zľakol a držal sa ma ako
klieštik.
Vravím si, tak idem teda pohľadať lopatu. Vzala som metlu, odovzdala dieťa mojej
mamke a šla ich „postrážiť“. Ešteže tu v ten deň bola moja mamka, ináč by som musela
strážiť nielen býky a kravy, ale aj dve deti.
Kráčam k nim a zrazu, keď ma zbadali, rozutekali sa za mnou. Ja som zaradila
spiatočku a šprintom zamierila k domu. Ešte som si stihla všimnúť, že ušli všetky,
počtom 13. Mne v hlave preblesol obraz z filmov, ako ľudia bežia pred býkmi a kričia
„Toro! Toro!“ Ja som na to fakt chuť nemala.
Volám Tomášovi: „Ušli všetky, majú otvorenú bránu a žerú šrot.”
Tomáš na to: „Musíš im v tom zabrániť, to nesmú, môžu podochnúť. Choď ich zahnať
do ohrady!“
„Ale ako? Ja sa strašne bojím. Sú veľmi veľké a utekajú za mnou!“
„Otvor bránu, vojdi do ohrady a ony pôjdu za tebou.“
„No super, ďakujem pekne. To mám byť s nimi v ohrade?“ Pomyslela som si.
„Ale ja sa strašne bojím, nemôžeš zavolať uja Bagina?“
Ujo Bagin je náš sused, býva desať minút autom vo vedľajšej dedine, ale pre nás je to
akoby si kameňom dohodil, keďže okolo nás sú polia.
„Nie, za tých desať minút by zožrali toľko šrotu, že by podochli. Musíš to spraviť ty!“
„Ale oni sú strašne veľké!”
„Veď ani rohy nemajú.“
Mali ešte len také malé výrastky rohov, ale boli väčšie a niekoľkonásobne ťažšie ako ja.
Aj tak mi nič iné neostávalo, len prekonať svoj strach a pustiť sa do nich. Vzala som
metlu a kričala: „Domov! Domov!“ a hnala ich. Otvorila som veľkú ťažkú bránu, nahnala
ich dovnútra, vzala špagát, priviazala bráničku dúfajúc, že už budem môcť ísť pokojne
variť.
Teraz mi je celá situácia úsmevná, ale keď som vtedy videla bežať ich oproti mne….
Mária Komrsková