Bol krásny slnečný letný deň 25.6.2020. Tak ako obvykle, Tomáš sa prvý vybral po raňajkách za
prácou vonku. My sme doraňajkovali a pobrali sa tiež, keď tu zrazu počujem, ako Tomáš vraví psom:
,,Miesto, nesmieš, fuj to, preč!” Vybrali sme sa so Sárinkou pozrieť, čo sa stalo.
V korunách smrekov, ktoré máme pred domom, hniezdi veľa rôznych vtákov. V noci, keď sa
zobudím, sa pri počúvaní vtáčích zvukov občas cítim ako v džungli.
,,Sovy, myšiarky ušaté, vypadli z hniezda. Idem im spraviť nové hniezdo,” oznámil nám Tomáš
a už sa pobral vytvoriť nové hniezdo.
Ako nový domov im vybral našu vyvýšenú bylinkovú záhradu. Ohradil ju elektrickým
ohradníkom, aby sa k nim psy nedostali, vyložil hniezdo slamou a položil naň dve mláďatá z
piatich, ktoré pád prežili. Ponúkol im kúsky mäsa na obed a nechal ich. My sme ich chodievali
pozorovať a kontrolovať, ako sa majú.
Na druhý deň, keď sme sa vybrali na kontrolu našich mláďat, zistili sme, že ich našla ich
skutočná matka a začala sa o ne starať. Veľmi sme sa z toho radovali. Chodila ich kŕmiť, strážila
ich vo dne v noci.
Každé ráno sme sa so Sárinkou nevedeli dočkať, ako pozdravíme najprv veľkú myšiarku a
potom pozrieme malé sovičky.
,,Mama sova, mama sova,” pozdravili sme sa a ona nám opätovala pozdrav ,,Hu Hú, hu hú” a
preletela zo stromu na strom.
Bolo to zaujímavé každý deň hľadať, na ktorom strome sedí veľká sova a pozorovať ako rastú,
silnejú a menia sa malé sovíčatá.
Tak sme ich chodievali niekoľko týždňov pozorovať až jedného dňa sme ich tam už nenašli. Ale
zato na nás čakali tri veľké sovy, každá na vlastnom strome čakali, kým sa pozdravíme, a potom
v pokoji odleteli. Viac sme sa už nestretli, ale ostala nám na ne krásna spomienka.